Slovak English Dutch Polish Hungarian

Klietka hanby s charakteristickým kupolovitým tvarom pochádza približne z prelomu 16. a 17. storočia a slúžila na potrestanie menej závažných priestupkov. V historických dokumentoch sú dochované zmienky o 12 podobných klietkach v Uhorsku, ale levočská je jediná dochovaná do súčasnosti. Presný rozsah trestov, pre ktoré sa používala nie je známy, ale miestna tradícia hovorí, že okrem iného slúžila aj na zatváranie žien pristihnutých po zotmení mimo domu bez doprovodu manžela, otca alebo iného mužského príbuzného. Za tento delikt boli ženy v klietke hanby uväznené na 24 hodín. Táto tradícia zrejme pochádza z pera maďarského romantického spisovateľa Móra Jókaia, ktorý vo svojom románe Levočská biela pani opisuje epizódu, počas ktorej nariadil za tento prečin levočský richtár pre svoju dcéru exemplárny trest – až 48 hodinové väzenie, navyše počas mrazivej zimy. Pôvodné umiestnenie klietky hanby bolo na mieste, kde dnes stojí evanjelický kostol. Počas jeho výstavby sa dostala do rúk rodiny Probstnerovcov, ktorá ju umiestnila do parku pri svojej honosnej kúrii – v priestore dnešnej nemocnice. V roku 1933 bol tento stredoveký pranier navrátený späť mestu. Jedinečný archívny dokument, uložený v Štátnom archíve v Levoči, zachytáva zaujímavý príbeh posledného človeka, ktorý skončil v klietke hanby. Bol ním levočský archivár Dr. Pavol Niederland, vzdelaný právnik a v období Slovenského štátu aj policajný referent. Tesne pred príchodom frontu v januári 1945 sa Dr. Pavol Niederland s rodinou evakuoval najprv do Ružomberka a potom do Trenčianskych Teplíc. Do Levoče sa vrátil 8. júna 1945, no už o dva dni neskôr ho občania nespokojní s jeho pôsobením pri vydávaní žobračeniek nechali zatvoriť do klietky hanby. Strávil v nej asi tri hodiny a stal sa posledným človekom v Levoči, ktorého postihlo verejné pranierovanie.