 Slovak |
 English |
 Dutch |
 Polish |
 Hungarian |
Thurzovci patria medzi najvplyvnejšie a najpozoruhodnejšie rody novovekého Uhorska. Ich príbeh sa začína pomerne nenápadne – najstarší známy predok rodu, Ján I. z Betlanoviec, patril k drobnej šľachte spišských kopijníkov. Jeho syn Juraj I., už známy ako Turzo, sa však rozhodol pre iný život – opustil šľachtický stav a usadil sa ako mešťan v Levoči. Tam sa venoval obchodovaniu s diaľkovým tovarom z Viedne, Košíc a Krakova, ktorý vyplácal meďou zo spišsko-gemerského regiónu, kde sa rodina čoraz viac angažovala v baníctve. Jurajov najstarší syn Martin prevzal otcov obchod a postupne si v medenom revíre vybudoval takmer monopolné postavenie. Spolu s ním pokračovali v levočskom podniku aj jeho synovia Martin II., Gašpar a Peter. Najmladší Jurajov syn Teofil sa naopak držal šľachtickej cesty – stal sa kastelánom a jeho potomkovia vytvorili slávnu oravsko-bytčiansku vetvu. Práve z nej pochádzal Juraj V. Thurzo, palatín Uhorska, staviteľ bytčianskeho sobášneho paláca a muž, ktorý sa preslávil v procese s Alžbetou Báthory. Skutočný prelom však priniesol Jurajov prostredný syn Ján II. Ten si všimol jedinečnú obchodnú príležitosť – Poľsko nemalo vlastné zdroje drahých kovov a muselo ich dovážať, čo bolo komplikované kvôli prísnym zákazom vývozu v okolitých krajinách. Ján využil fakt, že uhorská „čierna“ meď obsahovala prímesi striebra, zatiaľ čo v Poľsku sa ťažilo olovo. Kúpil hutu pri Krakove a vyvinul metódu, ako pomocou olova sciediť striebro z medi. Vďaka tomu zbohatol tak, že sa stal najbohatším mešťanom Krakova – vlastnil až sedem domov a stal sa významným mecénom. Práve Ján pozval do Krakova známeho rezbára Wita Stwosza, aby pracoval na hlavnom oltári mariánskej baziliky, ktorého stavbu sám dozoroval. Je možné, že vďaka tejto spojitosti sa do Levoče neskôr dostal aj Majster Pavol, považovaný za Stwoszovho žiaka. Jánove ambície však s Krakovom nekončili. Svoj podnik rozšíril do stredoslovenských banských miest, no na realizáciu rozsiahlych ťažiarskych plánov potreboval silného partnera. Tým sa stal Jakub Fugger z Augsburgu, najbohatší muž Európy. Spoločne založili spoločnosť Ungarischer Handel – Thurzo priniesol know-how, Fugger kapitál a trhy. Ich podnik produkoval ohromných 18 ton medi týždenne a stal sa monopolom v celoeurópskom meradle. Jeho uhorským centrom bola Banská Bystrica, kde dodnes stojí Thurzov dom. Pre Jána I. Thurzu bol tento úspech vrcholom kariéry. Hoci Fuggerovci neskôr získali nad partnerstvom prevahu, bohatstvo, ktoré spoločnosť Thurzovcom priniesla, im otvorilo cestu k moci. Jánovi synovia obsadili najvyššie pozície v šľachtickom aj cirkevnom živote: Stanislav I. a Ján IV. sa stali biskupmi, Juraj III. pôsobil ako gróf kremnickej komory a oženil sa s Annou Fuggerovou. Ján V. sa stal spišským županom. Najvyšší spoločenský vzostup a politický vplyv dosiahol Alexej I. Thurzo, ktorý v službách cisára Ferdinanda I. Habsburského vystúpil až na samotný vrchol uhorskej správy – stal sa kráľovským miestodržiteľom, najvyšším úradníkom v krajine. Hoci generácia Thurzovcov, ku ktorej patril, už dávno v Levoči nežila a ich pôsobenie sa rozprestrelo po celom Uhorsku i za jeho hranice, práve v osobe Alexeja sa rod stále hlásil k svojim koreňom. Vo svojom testamente odkázal Levoči základinu vo výške 10 000 zlatých, z ktorej výnosov mesto viac než 120 rokov podporovalo chorých, chudobných, vyslobodených z tureckého zajatia, ako aj nádejných študentov. Práve z tohto štipendijného fondu boli financované aj štúdiá Samuela Spillenbergera, významného levočského lekára, ktorého dom dodnes stojí na opačnej strane námestia. Alexej vo svojej poslednej vôli taktiež nariadil, aby jeho telo uložili vo farskom kostole sv. Jakuba, čím položil základ rodinnej pohrebnej tradície – aj keď Thurzovci už v Levoči dávno nežili, ich srdcia sa sem symbolicky vracali. V bazilike sv. Jakuba tak dnes nájdeme epitafy nielen samotného Alexeja I., ale aj jeho otca Jána II. a brata Jána V. V priebehu ďalších generácií tu boli pochovaní aj ďalší členovia rodu – predseda Spišskej komory Alexej II., spišský a šarišský župan Krištof III. či palatín Stanislav III. S jeho synom Michalom, ktorý zomrel v roku 1636, sa príbeh mocného rodu Thurzovcov definitívne uzavrel.
