Slovak English Dutch Polish Hungarian

Rod Henkelovcov je neodmysliteľne spätý s obdobím, keď sa do Uhorska začali prebíjať idey humanizmu. Hoci Levoča zostávala konzervatívnym mestom, výraznou osobnosťou, ktorá tu týmto novým myšlienkam vydláždila cestu, bol Ján Henckel. Narodil sa v roku 1489 do váženej meštianskej rodiny a už ako mladý sa rozhodol pre duchovnú dráhu. V štúdiách ho podporovali vplyvní príbuzní – okrem iných aj varadínsky biskup Žigmund Thurzo – ktorí mu poskytli knihy tvoriace základ kostolnej knižnice pri bazilike sv. Jakuba. Henkel si vzdelanie rozšíril na renomovaných univerzitách v Krakove, Viedni, Padove a Bologni. V Krakove sa zoznámil s Leonardom Coxom – obdivovateľom Erazma Rotterdamského a neskorším vychovávateľom anglického kráľa Henricha VIII. Henckel pozval Coxa do Levoče, kde sa stal rektorom mestskej školy a výrazne ovplyvnil duchovný i kultúrny život mesta. Práve Henkel stál pri vzniku prvej renesančnej stavby v Levoči – kostolnej knižnice – a podporil vznik významných umeleckých diel vrátane nástennej maľby Posledného súdu či oltára sv. Jánov z dielne Majstra Pavla. Jeho pokrokové názory však vyvolávali kontroverzie. Počas vizitácie v roku 1518 sa ho však mestská rada zastala. V Levoči pôsobil do roku 1522, kedy spolu s Coxom zamieril do Košíc. Hoci dôvody jeho odchodu zostávajú nejasné, podľa kronikára Sperfogela bol medzi ľuďmi obľúbený. Výnos z predaja svojho mlyna venoval na pomoc dievčatám v núdzi. Čoskoro sa ocitol v službách kráľovnej Márie Habsburskej, čo sa stalo pravdepodobne na podnet Alexeja Thurzu, kráľovského miestodržiteľa. Ocitol sa tak v prostredí naklonenom reformácii a pravdepodobne v tomto období nadviazal kontakt s Erazmom Rotterdamským. V čase zápasov medzi Jánom Zápoľským a Ferdinandom Habsburgským o uhorský trón odmietol ponuky oboch strán na biskupský úrad. Keď ho Levoča po smrti jeho brata, ktorý ho nahradil po odchode z Levoče na pozícii levočského farára, chcela získať späť, ponuku odmietol – chýbal mu súhlas panovníčky. V tom čase ju totiž sprevádzal do Augsburgu, kde rokoval s Melanchtonom o možnosti zmierenia reformácie s katolíckym humanizmom. Pre svoj tolerantý postoj k reformácii však musel opustiť dvorský kruh. Posledné roky života prežil ako kanonik vo Wroclawe, kde aj zomrel a našiel miesto posledného odpočinku.